Pretty when you cry - Klaroline (1/2)

21. november 2015 at 22:00 | Emily |  • short stories
Názov: Pretty when you cry
Žáner: Vampire diaries/The originals
Hlavné postavy: Klaus Mikaelson/Caroline Forbes
Dalšie postavy: Elena Gilbert, Stefan Salvatore, Damon Salvatore, Matt Donovan, pôvodná rodina, Marcel Gerard, Davina Claire
Prístupnosť: pre všetkých ( upozorňujem slabšie - Klaroline - povahy pripravte sa na veľa krát awww :3 )




Moje meno je Caroline Forbes a teraz vám porozprávam príbeh. Príbeh o neobyčajnej láska, ktorá vznikla z nenávisti. Príbeh o dvoch ľuďoch, ktorým nebolo dopriate byť spolu a ich láska už od samého začiatku bola predurčená na odsúdenie zo strany priateľov a dokonca zánik. Porozprávam vám príbeh o mne a láske môjho života.. o mužovi, ktorý si ukradol moje srdce...


Bola jeseň. Chladná, sychravá jeseň.
Sledovala som z okna mojej izby ako z blízkeho stromu padá farebné lístie na zem, ako vietor tú malú kôpku rozfúkal a lístie odletelo niekam preč.
Chcela som byť ako to lístie, chcela som odletieť od preč. Preč od všetkého a od všetkých. Po smrti matky som nemala nikoho. Uzavrela som sa do seba. Nechcela som nikoho vidieť ani s nikým hovoriť. Jediné čo som chcela bolo... chcela som byť sama.
"Caroline?" ozvalo sa odo dverí a ja som pohľad presunula k Elene. Stále som však mlčala. "Mali by sme ísť," povedala mi a jediná reakcia, ktorú odo mňa dostala bolo prikývnutie. Len jedno slabé, takmer neviditeľné prikývnutie.
Problém bol však v tom, že som to nedokázala.. nedokázala som sa postaviť. Nemohla som prinútiť svoje nohy aby sa hýbali.
"Caroline," tento krát ma oslovil mužský hlas. Už po druhýkrát som presunula pohľad k dverám, pri ktorých stál Stefan. Hľadel na mňa so súcitom a láskou v očiach.
Stefan podišiel pár krokov ku mne. Opatrne, akoby sa niečoho bál.
"Poď," natiahol ku mne ruku ale ja som zaváhala. Nevedela som či to zvládnem.
Zhlboka som sa nadýchla a postavila som sa na nohy. Pozrela som sa na Stefana a pokúsila som sa o úsmev. Vedela som, že sa mi do nie veľmi podarilo ale čo iné som mala robiť?
V tomto okamihu som si priala len jedno.. aby som už mala tento deň za sebou.
Sedeli sme v mestskej hale. Všetci okolo mňa plakali len ja som nemohla. Za celý ten čas som nevyronila ani slzu. Pohľad som mala upnutý na zatvorenej rakve a nevnímala som svet okolo seba. Takmer som ani len nedýchala.
Hlavou mi prebiehalo množstvo myšlienok, mnoho pro a proti ale ja som si už teraz bola istá čo spravím.
Zrazu mi Elena stisla ruku a ja som sa konečne pozrela niekam inam. Pozrela som sa na Damona keď začínal so svojou rečou.

"Liz Forbes bola moja priateľka. Vo svojich posledných chvíľach chcela aby som predal odkaz jej dcére ale zarazil som ju skôr ako stihla povedať niečo viac. Povedal som jej, že jej to povie sama ale tú šancu už nedostala." na chvíľu sa odmlčal a pozrel sa na mňa. "Tvoja mama chcela aby si vedela ako veľmi na teba bola pyšná a mala prečo. Si krásna, silná žena, veľkorysá kamarátka a jasné svetlo v mori temnoty. Hovorila, že si výnimočná. A to ty si. Rovnako ako bola ona." opäť sa na chvíľu odmlčal a potom sa zasa pozrel do davu. "Liz bola hrdinkou tohto mesta, bola hrdinka vás všetkých a bola hrdinka pre mňa. Zbohom, šerifka. Budeš nám chýbať."

Všetkých ľudí Damonova reč dojala. Okolo seba som počula vzlyky ale ja som stále nedokázala vyroniť ani len jednu slzu. Krátko som sa pozrela na Damona a pokúsila som sa o úsmev naznak vďaky ale v duchu som si priala aby som toto mala už za sebou. Chcela som mať za sebou tento deň.. tento život.
Po dlhých chvíľach kedy mi ľudia vraveli stále to isté dookola a dookola som konečne ostala ale aspoň na chvíľu sama. Stála som nad hrobom mojej matky. Konečne sama. Zatvorila som oči. Chcela som aby toto všetko zmizlo. Aby to bolo preč. Aby bolo všetko preč.
A práve vtedy to všetko na mňa doľahlo. Začali mi po lícach stekať slzy. Stále ďalšie a ďalšie slzy. Nemohla som ich už zastaviť. V duchu som si priala aby prestali. Aby to všetko prestalo.
"Caroline," ozvalo sa za mnou. Otvorila som oči a ale neotočila som sa. Nezaujímalo ma to. Nezaujímalo ma, že kto to bol. Nezaujímalo nič.
Cítila som ako mi po lícach stekajú ďalšie slzy.
Počula som kroky, ktoré sa blížia ku mne. Chcela som sa otočiť a povedať komukoľvek to je aby odtiaľto odišiel. Chcela som byť sama. Aspoň na chvíľu bez tých otravných rečí, ktoré som dnes počúvala celý deň.
No ale keď dotyčný zastal vedľa mňa, to ma prinútilo otočiť sa. Neverila som vlastným očiam. Ako to, že je tu. Že prišiel. Že meral tú cestu z New Orleans a kvôli čomu?
"Čo tu robíš?" hlesla som potichu.
"Som tu kvôli tebe, Caroline," odpovedal mi Klaus. Zahľadel na sa matkin hrob. "Je mi ľúto, čo sa stalo," povedal mi.
"To počúvam celý deň," poznamenala som a trpko som sa zasmiala. Ale vedela som, že je Klaus je jeden z mála, ktorí to myslia vážne. Znova som pocítila slzy, ktoré sa mi tlačia do očí.
Klaus ma čo najjemnejšie chytil za ramená a otočil čelom k sebe. Prstom mi prešiel po líci.
"Si krásna keď plačeš, Caroline. Nikdy nebudeš krajšia ako si teraz," vravel mi pokojný, vyrovnaným tónom. Pozrela som sa neho s očami plných sĺz. "Keď sa ti chce plakať, plač. Nie je hanbou plakať Caroline, hanbou je skrývať ich," povedal mi slovami plných lásky. Vedela som to. Cítila som to.
Zrazu ma ovládali vlastné pocity a Klausa som objala. Chcela som sa cítiť v bezpečí a vedela som, že sa tak cítiť budem jedine v jeho náručí. Jedine s ním.
"Všetko bude dobré," utešoval ma. Schoval ma vo svojom náručí akoby ma chcel chrániť. A verím, že chcel.
Na jeho sako dopadali moje slzy. Stále nové a nové ale Klaus si to nevšímal a šepkal mi upokojúce slova a ja som si uvedomila, že práve toto som potrebovala. Že som sa potrebovala vyplakať. Že som potrebovala práve jeho. Potrebovala som Klausa Mikaelsona.
"Poď, vezmem ťa domov," povedal mi keď som sa aspoň trochu upokojila.
"Nechcem tam ísť," pokrútila som hlavou. Klaus vdýchol a potom sa na mňa usmial.
"Zvládneš to Caroline. Si tak silná len si musíš dôverovať," cítila som, že mi prehovára do duše. Akoby vedel, čo som sa ešte pred pár minútami chystala urobiť.
"Tak dobre," nakoniec som prikývla a Klaus ma vzal k jeho autu a potom domov.
Zastal až pred domom ale ja som nechcela vystúpiť. Myslela som si, že keď tam vojdem, všetko to začne znova. Klaus vystúpil ako prvý a potom otvoril dvere mne. Vystúpila som a potom som sa pozrela na Klausa.
"Pôjdeš tam so mnou? Nechcem byť sama," požiadala som ho. Klaus prikývol a spolu sme šli do domu. Bolo tam až neprirodzené ticho.
"Ako sa cítiš?" spýtal sa ma po chvíľke ticha Klaus.
"Vyčerpane," odvetila som a zasvietila som svetlo.
"Tak si oddýchni, ostanem tu ak chceš," povedal mi jemne a ja som prikývla. Prešla som ku gauču a posadila som sa. Netrvalo dlho a Klaus sa posadil vedľa mňa. Znova som sa k nemu pritúlila a znova som pocítila ten pocit bezpečia.
"Ďakujem," šepla som a zatvorila som oči.
"Pre teba všetko," bolo posledné čo som započula a potom som už upadla do ríše snov.
Zobudila som sa uprostred noci. Posadila som sa a zmetene som sa obzrela okolo seba. Vydýchla som si až vtedy keď som uvidela spiaceho Klausa vedľa v kresle. Ostal tu. Presne ako sľúbil.
Čo najtichšie som vstala a prešla som k nemu. Zohla som sa na jeho úroveň a zahľadela som sa mu do tváre. Teraz keď spal.. vyzeral tak pokojne. Vďaka nemu som aspoň na chvíľu zabudla čo sa dnes vlastne dialo.
Natiahla som k nemu ruku a pohladila som ho po tvári. Trochu som sa k nemu naklonila a jemne som ho pobozkala. Práve v tom okamihu otvoril oči. Odtiahla som sa a pozrela som sa do tých trochu zmetených modrých očí. A potom? Potom som ho pobozkala znovu ale vášnivejšie a túžobnejšie. Potrebovala som ho. On bol teraz jediný, koho som skutočne potrebovala.
Zobudila som sa ráno na nepatrný pohyb vedľa seba. Ležala som vo svojej posteli a dobre som si uvedomovala, že nie som sama. Že Klaus je so mnou.
Otočila som sa k nemu čelom a pozrela som sa do jeho rozospatej tváre. Zrejme sa rovnako teraz prebudil.
"Dobré ráno," poprial mi a ja som sa na neho krátko usmiala. Sama som neverila, že sa mi to podarilo. Ani som nestihla mu to opätovať a znova mu zavibroval telefón. Klaus však len natiahol ruku a hovor zrušil.
"Čo to bolo?" spýtala som sa zvedavo.
"Neskôr," odvetil a pritiahol si ma bližšie k sebe. Oprela som si o neho hlavu a len tak som ležala. My dvaja sme slová nepotrebovali. Stačilo nám, že sme mali jeden druhého.
O niekoľko minút nás znova vyrušil jeho telefón ale Klaus to opäť odignoroval a hovor zrušil.
"Čo sa deje?" spýtala som sa ho. Vedela som, že sa niečo deje. Klaus sa nadýchol. Pochopil, že sa tomu nevyhne.
"Budem sa musieť vrátiť do New Orleans," povedal mi. Ak mám byť úprimná, čakala som to ale nebola som na to pripravená.
"Prečo?" spýtala som sa po krátkej odmlke.
"Mám tam povinnosti," odvetil ale mne to ako odpoveď nestačilo.
"Také, že tu nemôžeš ostať?" spýtala som sa potichu a Klaus prikývol. Zdalo sa, že váha.
"Mám dcéru," povedal mi nakoniec. Ostala som prekvapená. Nezmohla som sa na slovo.
"Ako?" bolo jediné čo sa zo mňa dostalo. Bola som... v šoku.
"Je to dlhý príbeh. Celé New Orleans," pokrútil hlavou ale ja som trvala na svojom.
"Chcem to vedieť. Klaus, prosím," požiadala som sa a pozrela som sa mu do tváre.
"Tak dobre," prikývol nakoniec a začal rozprávať. Povedal mi všetko. Prečo vlastne šiel do New Orleans. O Hayley a čarodejniciach. O Marcelovi, Davine a Camille.. o Hope. Potom začal hovoriť o svojej matke a bratoch ako sa z nich stali čarodejníci. O svojom otcovi. O vlkodlakoch. Hovoril mi o všetkom a ja som to stále viac a viac chápala. Na konci toho všetkého som povedala len jediné.
"Pôjdem s tebou do New Orleans."
__________________

Áno, konečne tá sľúbená Klaroline "jednorázovka" ktorá sa vám dúfam, že bude páčiť.
Ako som už písala, chcela som ju pridať skôr ale tak nevyšlo pretože sa mi to celé vymazalo a ja som nemala náladu to písať hneď keďže celá poviedka mala okolo 2000 slov. Tak som si povedala, že to skrátim a pridám. No ale samozrejme Klaroline srdiečko nepustilo a ja som sa rozpísala ešte viac. Teraz má len 1. časť 1653 slov a už to mi príde veľa. Podotýkam, že som ešte len v polovičke deja. Čiže sa v blízkej dobe tešte na druhú časť.

Q1: Čo hovoríte na nápad a celkovo poviedku? :-)
Q2: Čo myslíte, že sa stane v pokračovaní? :-)
Q3: Čo hovoríte na úvodku? Babrala som sa s ňou cez 4 hodiny :D
Q4: Mal by záujem si niekto so mnou niekedy pokecať? Či už o poviedkach, ktoré pripravujem alebo len tak o náhodných veciach. :-)
Q5: Ako sa vám číta? Napadlo ma to teraz keď som otvorila cely článok. Nezdá sa vám, že priestor na čítanie je malý? Dúfam, že ma chápete. Rozmýšľam, že zmením design len kvôli tomu ale ak vám to nevadí tak môžem nechať tento. Len mne sa zdá, že je to nepriehľadné a chcelo by to väčšiu stránku :-)
 

Be the first one to judge this article.

Comments

1 Alexis8301 Alexis8301 | 21. november 2015 at 23:53 | React

Potrebujem minútku na predýchanie... :3 💖
Nápad je super, ako všetko, čo zahŕňa Klaroline :D Ale to, ako si to napísala - dammit! A to som si myslela, že cez Klaroline som sa už ako-tak dostala. :D Tak možno nabudúce... :D Klaroline nie je iba párovanie, Klaroline je spôsob života. xDD
V pokračovaní sa stane happy-end, samozrejme. xD
Tá úvodka vyzerá úžasne :3 Tie farby :3 A skvelý výber obrázkov:3
Samozrejme! :D Ako môžeš vidieť v komentároch, som dosť výrečný človek! xD Nikdy nie je dosť ľudí na otravovanie... xD
Nuž a s tou veľkosťou ti asi nepomôžem, pretože väčšinou čítam na mobile v "read" režime. :D

2 Perla Perla | Web | 22. november 2015 at 18:26 | React

Mne sa páči, drahá. :-)  :-) Nie je zlá, ale súhlasím s tebou, že ten priestor na čítanie by som trochu zväčšila. Akú máš šírku stránky na čítanie? Neviem prečo, ale zdá sa mi uzučká.
Každopádne som zvedavá, ako to nakoniec dopadne. Klaus bol zlatý a Caroline... ubolená no.. ale ako inak, keď prišla o mamu.
Úvodka je super, naozaj sa ti vydarila, len v tom "citátiku" ti tam chýba člen be, nakoľko you won't ever more... nedáva samo o sebe zmysel. Ale to len môj menší postreh.
A čo bude nabudúce? Neviem, ale verím, že odíde s ním do NO, aby zabudla na maminu smrť a aby sa s tým vyrovnala. :-D

A btw... dik za koment pri Dollhouse a nová časť už je na blogu. :-D  :-D

3 Emily Emily | Email | Web | 22. november 2015 at 18:39 | React

[1]: zlatíčko, kým budeš navštevovať tento blog tak sa z Klaroline určite nedostaneš :D :D
áno.. na konci bude samozrejme happy-end len si toho budú musieť ešte trošku preskákať keďže všetci vieme o Esther že vie byť pekná mrcha :D
[2]: ďakujem :-) presne to som potrebovala vedieť :-)
tak v druhej časti sa znova bude čosi diať a niečo s čím sa bude musieť Caroline vyrovnať :D ohľadom toho "citátiku" viem o tom ale všimla som si to až vtedy keď som to uložila a vypla PS :D a vôbec som nemala chuť to robiť celé odznova :D

4 Sima Sima | Email | Web | 22. november 2015 at 21:49 | React

no konečne som sa popri mojich záležitostiach dostala k prečítaniu :D :D a povedzme si na začiatok - NESKLAMALA SI MA :D :D :D neviem ani kde začať, takže sa idem najskôr na tie toje otázky
Q1: nápad je užasný, ja už čakám veľmi dlho, kedy sa Caroline dozvie, že Klaus je otecko, a až mi je to divné, pretože správy sa šíria rýchlejšie ako požiar, že sa ešte ku Caroline nedoniesla táto správa a som prekvapen, že tu to vzala tak dobre :D :D
Ten ciťák kurnik ti asi nedopustím, ale myslím že to sedelo uplne presne :D máš šťastie, že dnes som si už svoju dávku slz vyčerpala pri povinom filme do školy, takže som už len tak smoklila :D :D

Q2: ja neviem, priznám sa, že v tomto som fakt hrozná, takže len tak naoko strelím, že sa do toho podľa mňa nejako zavrtaju Lucien, Tristam a Aurora :D :Dkeďž si už viac menej sledovala líniu seriálu :D :D no a  potom ak toto nevyjde tak si myslím, že dačo Davina vyvedie, alebo možno Freya? :D ktovie :D ale teším sa

io áč som rada, že to nebolo len 2000 slov :D :D bol by hriech toto nerozpísať:D :D

Q3myslím si, že tá uvodka je uplne že mega :D :D a odviedla si naozaj užasnu pracu :D

Q4: určite áno, len moje časové harmonogramy a plány mi nenechávaju skoro žiadny priestor na debatu, ktorá by sa netýkala školy alebo roboty takže v týchto dňoch neviem neviem, ale možno niekedy cez vianočné voľno?? :D :D

Q5: ja som s priestorom na čítanie maximálne spokojná, nezdá sa mi to vôbec málo - ja práveže oblubujem takéto užšie priestory, pretože potom mám pocit, že poviedka je oveľa dlhšia než v skutočnosti je a ja si to tak viac užívam, ked viem, že ešte je toho táááák veľa :D :D takže pre mňa je to ideálne :D :D a design rozhoden nemej :D :D je bombový :D :D :D

a ináč môžem little question aj ja? :D :D plánuješ v najbližšej dobe (cca 1 týždeň) pridať aj Follow Me? :D :D :D

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement